V GS 79 sa dočítame: "Dokedy bude jestvovať nebezpečenstvo vojny a bude chýbať kompetentná medzinárodná autorita vybavená primeranou brannou mocou, dovtedy sa nebude môcť uprieť vládam právo na oprávnenú obranu, ak sa už vyčerpali všetky prostriedky pokojného urovnania. A teda hlavy štátov, ako aj ostatní, ktorí nesú spoluzodpovednosť za verejné záležitosti, majú povinnosť postarať sa o bezpečnosť národov, ktoré im boli zverené, rozvážne postupujúc v takých vážnych veciach."
V. Božie prikázanie (prirodzený zákon) nám hovorí: zákaz úmyselného ničenia ľudského života.[2] Zámerný útok na civilistov je nemorálny. Partizánska vojna na nespravodlivo obsadených územiach sa nedá odsudzovať ako nemorálna, treba však zvážiť jej užitočnosť, či nestupňuje krutosti a utrpenie okupovanej krajiny. Peschke ďalej dodáva, že za oprávnenú je možno pokladať aj preventívnu vojnu proti istej hroziacej agresii.[3]
Nutne si musíme položiť otázku, či existuje vojna, ktorá je spravodlivá? Mnohí moralisti pripúšťajú možnosť existencie teórie spravodlivej vojny.
Podľa tradičných teórii sa spravodlivá vojna stavia na troch otázkach, a to: právo na začatie vojny – jus ad bellum spravodlivé metódy, nástroje; spôsob radenia vojny – jus in bello a povojnové usporiadanie – jus post bellum.[4] V roku 1945 prijatím charty OSN sa právo na vojnu zúžilo na 2 možnosti a to pri sebaobrane a z rozhodnutia Bezpečnostnej rady OSN.
Kresťanská etika hovorí o 6 podmienkach spravodlivej vojny: (1) legitímna vláda (auctoritas), (2) pre spravodlivú vec (causa iusta), (3) dostatočným úmyslom (intentio recta) – pre uskutočnenie väčšej spravodlivosti, (4) primeranými prostriedkami (debitus modus), (5) zváženie pre a proti (proportionalis) – len v poslednom prípade, (6) rozlíšenie civilného obyvateľstva od vojenského personálu (non-combattanten / combattanten).
Augustín preberá teóriu o spravodlivej vojne od Cicera, ale dopĺňa ho dostatočným úmyslom. Machiavelli hovorí, že moc vytvára právo. Politika otázky moci, etika je druhoradá. Tomás Morus ide ďalej a výslovne odmieta vojnu, a ak je neodvratná, tak minimalizovať hrôzy. Podobne zmýšľa aj Erasmus, pre ktorého nespravodlivý mier je vždy lepší, ako spravodlivá vojna. Jeho reakcia bola na vojnu s Turkami, križiacke výpravy, že čo je dobré v tom, že sme zvíťazili nad nimi, a my sami nie sme lepší od nich. Hovorí, že máme nad nimi zvíťaziť mečom slova. Najbližšie k pravde mal Luther. Tvrdí, že kresťania žijú v 2 ríšach, kde v jednom majú milovať svojho blížneho, v druhom majú brániť spravodlivosť. Karl Barth sa vyjadril, že vojna často krát v sebe obsahuje rôzne formy zla ako urážka na cti, plienenie, znásilnenie. O vojne nehovorí ako o poslednej možnosti, ale ako o ultima ratione in extremins (posledná volená možnosť).
Peschke píše, že v SZ sa stretneme, že Boh pripúšťa vojnu, aby sa vyvolený národ zachránil a aby sa viera ochránila. Dokonca ani v NZ nenájdeme žiadne zmienky o popieraní vojny samotným Ježišom.[5] Paradoxne cieľom vojny je mier, ale prvoradým cieľom musí byť mier, aby sme zabránili vojne.
Peter Shaber píše, že humanitárnu intervenciu je možné uskutočniť len v tom prípade, ak sú porušované základne práva, systematicky, teda nie nejaké ojedinelé prípady. Týmito dôvodmi sú: zločiny proti ľudstvu, genocída, vojnové zločiny.[6] Na prvý pohľad, by sa nám to mohlo zdať ako útočná vojna, lebo spravidla, kto ako prvý zaútočí je agresorom a ten druhý je obrancom. Nie je to tak. Je tu snaha zabrániť vyššiemu zlu.
IVK hovorí, že pokiaľ existuje nebezpečenstvo útoku z druhej strany, národy majú právo na prípravu obrannej vojny: udržiavať armádu a vojnový priemysel. Občania musia niesť túto ťarchu. Rešpektovanie ľudského života a jeho rozvoj si vyžadujú mier. Nejde len o stav bez vojny, alebo rovnováhu v zbrojení (negatívny mier). Hromadenie zbraní je tiež nemorálne. Preteky v zbrojení nezabezpečujú mier, ale bránia pomáhať núdznym a prekážajú rozvoju národov.[7]
Niektorí autori tvrdia, že aj keď zomrie isté civilné obyvateľstvo, tak sme stále ešte v práve, lebo chceme zabrániť väčšiemu zlu. Ja sa nutne musím opýtať, či sme v práve urobiť z týchto ľudí mučeníkov? Kto sa ich pýtal, či chcú zomrieť za slobodu svojich detí? Nechcú byť aj oni slobodní? My sme povinní chrániť civilné obyvateľstvo a ľudskysa zaobchádzať so zajatcami.
[1] Tondra Morálna teológia II s. 115
[2] I.M.V. Szaniszló Prikázania ochrany života a zdravia s. 41
[3] Peschke Křesťanská etika s. 523-525
[4]Garry Wills Mi az igazságos hábor? http://beszelo.c3.hu/04/12/06wills.htm
[5]Peschke Křesťanská etika s. 299
[6] Peter Shaber Humanitäre Inteventon
[7] I.M.V. Szaniszló Prikázania ochrany života a zdravia s. 42